reklama

Začiatky a konce

Spoza dverí sa ozýva podnapito-veselý smiech môjho spolubývajúceho, jeho kamarátov a kamarátiek. Večer začínajú predprípravou, six-pack Coronny Light zo supermarketu je cenovo omnoho výhodnejší ako akékoľvek pivo v bare. Napriek množstvu ľudí sa cítim sama. Sama. Jednoducho sama. Inak to pomenovať neviem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

V mobile, ktorý som si pred pár týždňami vybavila mám už množstvo čísel. Moje tri messangere sú preplnené menami, na ktoré len stačí kliknúť, a na druhej strane nájdem spriaznenú dušu ochotnú sa so mnou "porozprávať". Na Skype ma zas čaká moja utešená rodinka, ktorá každý víkend nedočkavo sedí pred počítačom a vyzerá ma.

Nepomáha.

Každý, kto raz niekde (hocikde!) začínal, ma pochopí. Môj nový bytík je síce čistý, starostlivo vybratý, blízko pri metre a v relatívne bezpečnej budove, ale prázdny. Bez duše, bez charakteru. Tých pár kúskov nábytku, čo sa tu za týždeň nazbieralo ani náhodou nestačí na to, aby som sa cítila ako Doma. Oblečenie ešte stále poukladané v kufri na zemi, a nočný stolík vyrobený z papierovej krabice mojej izbe tiež na útulnosti nepridávajú.

Ešteže toto je už repríza. Keď som do Ameriky prišla pred štyrmi rokmi, bolo to omnoho horšie. Asi najviac ma frustrovala tá detská bezbrannosť, keď som niekomu nerozumela. Spýtať sa dá raz, dva razy, ale spýtať sa tretíkrát, na to som odvahu nemala. Kúpiť si jeden sendvič vyžadovalo niekoľkoročné vedomosti z jazykovej akadémie - ako inak by som vedela odpovedať na otázku, aký chleba chcem na sendvič: white, wheat, rye, twelve grains, honey oat, sourdough? Keďže som však nerozumela ničomu inému ako "white", tak som skončila s tým najlacnejším bielym mäkkým chlebom.

Našťastie, toto obdobie je už za mnou, a tak mám teraz aspoň o jeden problém menej. Nakúpiť si viem, lístok na metro si kúpiť tiež viem, a dokonca som medzi tými šťastnými, čo aj robotu majú. Takže čo ma ešte môže trápiť?

Chýbajú mi moji kamaráti, ktorí sa po graduation (=promócie) zrazu rozkotúľali po svete akogorálky, a už po nich okrem spomienok, fotografií,telefónnych čísiel a mien v messangeroch nezostalo skoro nič. Chýbajúmi miesta, ktoré som niekedy mala rada, inokedy nenávidela, ale aspoňsom ich poznala. Chýba mi moja stará izbička, s vŕzgajúcou podlahou, stromi oknami na troch rôznych stenách, s prútenným kreslom, a sozrkadlom na dverách.

Nazvala by som to "Počiatočná kríza", kríza, ktorá sa vyskytne keď sa človek niekam presťahuje. Náhla strata sebaistoty spôsobená neznámosťou prostredia, neprítomnosťou rodiny či blízkych kamarátov. Frustrácia nad vlastnou nečinnosťou, a lenivosťou, neochotou spoznávať nové prostredie, introvertné tendencie.

Zdá sa (podľa počiatočných experimentálnych pokusov), že jedlo, množstvo čokolády a internetová či telefónna komunikácia dokážu tieto symptómy dočasne potlačiť, ale zostávajú iba krátkodobým riešením. Dlhodobé riešenie... Možno čas, možno ešte viac čokolády.

Moja nová podlaha zatiaľ nevŕzga, a zrkadlo ešte žiadne nemám. Moje staré prútenné kreslo sa stalo súčasťou mojej minulosti, prítomnosťou tých, ktorí zostali, a budúcnosťou tých, ktorí ešte len prídu. Tak dúfam, že aj na mňa tu niekde čaká Budúcnosť!

Lucia Tiererová

Lucia Tiererová

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Násilne relokovaná z Bostonu do Montréalu, kde je síce trochu zima, ale zato tam majú super chrumkavé bagety a čokoládové croissanty. Zoznam autorových rubrík:  MontréalAmeeerikaLondýnCestovinyVeci od veci中国

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu